sue

Včera som si uvedomila, že nechcem viac takto fungovať. Nepáči sa mi, že sa celý deň – tú najlepšiu časť z neho – motám v robote. Keď si predstavím, že sa budem takto motávať ešte takmer 40 rokov, ide ma šľak trafiť. Ozaj sme všetci stvorení len na muklovanie? Ja viem, že sme si každý strojcom svojho šťastia, ale mávam také obdobia, kedy sa neviem/odmietam/nechcem prispôsobiť konvenciám. Čo je to za slobodu, keď si nemôžem skutočne robiť čo chcem? Teoreticky môžem, ale nebudem mať za čo... Ja viem. Príde mi to nespravodlivé, prečo nejaká chrdá blondesa - teraz vôbec nemyslím Paris J - má to šťastie a zdedí nenormálne prachy a obyčajní ľudia si aj tú trošku čo majú musia tvrdo odmakať? Koľkokrát aj v takej robote, ktorá ich nenapĺňa, nebaví a niektorých možno aj otravuje. A to je podľa mňa najhoršie. Keď je robota nutnosťou. Čo sa tu ja vlastne rozčuľujem? Netvrdím, že som najšťastnejšia pracantka, ale sťažovať by som sa nemala. Tak ako každého ma práca napĺňa. Len škoda, že to nie je pravidlom. Hnevá ma princíp... Tie ma inak hnevajú dosť často... Zvlášť teraz, keď sa pozriem z okna, ako sa zjarieva, aj o pol piatej svieti slnko, a ja stále sedím v office... Keď prídem domov, vyvenčím psa, vypijem si čaj, pozriem televízne noviny a budem rada ak sa ocitnem po osobnej hygiene v horizontálnej polohe s knižkou. Dokola to isté zacyklenie. Ešte, že máme víkendy, len aj ten nadchádzajúci mi príde veľmi ďaleko L